Chápem, že pre trhové hospodárstvo je zisk hnacím. Dokonca takým, že pred ním ide bokom všetko - neraz aj etika a zákony. Lenže práve preto aj rozumní stúpenci trhu uznávajú, že celý náš život, celé dianie v spoločnosti sa nemôže riadiť zákonmi trhu - a dosahovaním zisku za každú cenu. Sú oblasti, v ktorých musia byť stanovené iné kritériá užitočnosti a efektívnosti. Jednou z kľúčových je nepochybne sociálna oblasť a v jej rámci aj zamestnávanie invalidných ľudí.
„SaSkárske" vedenie rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny prišlo s „geniálnym" návrhom - chránená dielňa, ktorá dostane štátnu podporu, musí od prvého roku svojho fungovania vytvárať zisk a to minimálne vo výške pridelenej podpory. Dotácia je jednorazová, výška zisku „každoročná" na „nepretržite najmenej tri roky". Zisk teda musí štátnu pomoc prevýšiť minimálne trojnásobne. Keď som proti tomu namietal, pani štátna tajomníčka mi položila sugestívnu otázku: „Načo je taká chránená dielňa, ktorá nedokáže vytvárať zisk?" A každého, kto nové pravidlá kritizuje označila za nepoctivého defraudanta verejných peňazí.
Ak niekto chránenú dielňu nikdy nevidel, je to špeciálne pracovisko pre invalidných ľudí. Potrebuje špeciálnu úpravu priestorov, špeciálne pracovné nástroje či prístroje, špeciálny „výrobný program" prispôsobený zdravotným možnostiam invalidných zamestnancov, osobitný spôsob manažmentu. Ale aj pri tomto všetkom je veľmi veľký problém potom produkciu týchto dielní predať. Napr. preto, lebo toto všetko si vyžaduje špeciálne náklady, ktoré ovplyvňujú konečnú cenu produktu.
Poznám veľa ľudí, ktorí chránené dielne a pracoviská zriadili, riadia ich, veľa takých, ktorí v nich pracujú. Ale nestretol som sa s jediným, kto by to robil pre zisk. Chránené dielne sú vyjadrením solidarity „zdravej" spoločnosti s invalidnými spoluobčanmi. Práca totiž nie je len spôsob dosahovania príjmu. Mať prácu znamená pre mnoho ľudí normálne žiť - mať kontakt so spoločnosťou, mať kontakt s inými ľuďmi, možnosť niečo sa naučiť, doplniť si či zvýšiť kvalifikáciu. Dosiahnuť pracovný úspech je cestou k dosiahnutiu spoločenského uznania, pochvala za dobrý pracovný výkon je spôsob mentálneho uspokojenia. O toto všetko prichádzajú invalidní ľudia, ktorých život sa zužuje na rehabilitácie a charitatívne akcie, či prinajhoršom na izoláciu medzi štyrmi stenami doma alebo v špeciálnom zariadení. Pričom mnohí z nich na tom nie sú tak zle, aby kvalitu života, ktorú prináša práca nepotrebovali.
Viem, viem. Pán minister sa s pani štátnou tajomníčkou rozhodli šetriť. Veď to aj pri predložení novely zdôvodnil: „návrh úsporných opatrení, ktorými sa zníženia výdavky na aktívnu politiku trhu práce, aby realizácia úsporných opatrení bola vykonaná prostredníctvom čiastočnej eliminácie aktívnych opatrení na trhu práce, ich redukciou." A najlepšie je šetriť na najbezbrannejších, na najzúfalejších, na najodkázanejších. Lebo strana, ktorá ako jediná má podpredsedu pre marketing si vyrátala, že tí aj tak zväčša nevolia. A už vôbec nie stranu zisku zo všetkého, z každého a za každú cenu. Navyše, pre istotu chcel J. Mihál takúto (a ďalšie podobne katastrofálne) zmenu presadiť bez toho, aby dotknutým dal možnosť vyjadriť sa. Bez predchádzajúcej diskusie dal návrh novely do pripomiekového konania 29. decembra na jeden a pol týždňa. Aj cez parlament mala prejsť „v skrátenom legislatívnom konaní", aby si to verejnosť ani nestihla všimnúť. Nikdy doteraz pritom takéto zmeny ani len predbežne neavizoval.
Chránené dielne sú - ako som napísal o pár riadkov vyššie - vyjadrením solidarity „zdravej" spoločnosti s invalidnými spoluobčanmi. Fakt, že ich chce SaS „v skrátenom konaní" zlikvidovať, aby „realizovala úsporné opatrenia" je nielen výsmechom skutočnej solidarity a smutným, ale pravdivým obrazom zneužitia tejto nanajvýš humánnej hodnoty „sulíkovcami" pre zvrhlé politické ciele. Je to aj dôkaz, že títo ľudia nie sú súčasťou zdravej spoločnosti - sú to bezcharakterní šialenci, ktorí spoločnosť iba zneužívajú a rozvracajú.
Fuj, pán Mihál!
